Domov > Archív pre Bernd > Stránka 3
V súčasnosti sa veľa správ zameriava na vzťahy medzi Európskou úniou (EÚ) a Tureckom, najmä v súvislosti so zahraničnou politikou EÚ na Blízkom východe. Z geopolitických dôvodov bolo a stále je Turecko považované za dôležitého partnera Európskej únie.[1]. V správach sa však venuje málo pozornosti úlohe členských štátov v geopolitike. Ako príklad môžeme uviesť Grécko[2].
Grécko, ktoré sa rozprestiera medzi Balkánom, severnou Afrikou a Áziou, má veľmi dobrú geografickú polohu a zostáva atraktívne pre mnohých investorov. Čelí však veľkej rivalite s Tureckom na čele s Erdoganom a jeho spojencami[3]. Dokonca aj západná Európa je tým znepokojená, najmä po nedávnej skutočnosti, že francúzske lode hliadkovali spolu s gréckymi loďami v Egejskom a východnom Stredozemnom mori.[4].
V posledných rokoch Grécko v snahe vyvážiť turecký vplyv zintenzívnilo kontakty so svojimi susedmi, najmä s krajinami, ktoré majú s Tureckom zložité vzťahy. Okrem Cypru a Izraela nadviazali s Gréckom početné vojenské spojenectvá aj Egypt, Saudská Arábia a Spojené arabské emiráty a v priebehu rokov sa často konali vojenské cvičenia.[5]. Zorganizovalo sa niekoľko oficiálnych stretnutí a regionálnych samitov. Medzi najnovšie patrí fórum PHILIA v Aténach vo februári 2021[6]a samit v Pafose (Cyprus) v apríli 2021[7]. Grécki úradníci tiež zintenzívnili kontakty so svojimi bahrajnskými, jordánskymi, palestínskymi a irackými kolegami.[8]. Aj v Damasku bolo nedávno znovu otvorené grécke veľvyslanectvo[9].
V súčasnom kontexte, keď sa Turecko čoraz viac orientuje na východ, najmä na Rusko a Irán[10]V tomto svetle musíme viac než nevyhnutne spochybniť úlohu členských štátov EÚ v geopolitike, najmä preto, aby sa na európskej úrovni vytvoril manévrovací priestor voči ich súperom i partnerom[11] . Vzhľadom na to, že aj Spojené štáty prehĺbili vzťahy s Gréckom[12]Okrem toho je možné položiť si otázku, či sa Grécko stalo novým mostom medzi Európou a Blízkym východom.
© 2022 Všetky práva vyhradené spoločnosťou BRAUN
V posledných rokoch, keď pretrváva napätie medzi európskymi inštitúciami, sa v médiách bežne objavujú správy o rôznych partnerstvách medzi východoeurópskymi krajinami, ako je Vyšehradská skupina Poľska, Slovenska, Českej republiky a Maďarska[1]. Existuje však aj ďalšie, oveľa menej medializované partnerstvo, do ktorého sú zapojené východoeurópske krajiny: Iniciatíva troch morí (TSI).
V roku 2015 ju vytvorili poľský prezident Andrzej Duda a jeho vtedajšia chorvátska kolegyňa Kolinda Grabarová-Kitarovičová[2]Podobne ako vyšehradské krajiny, aj táto iniciatíva združuje tri pobaltské krajiny (Estónsko, Lotyšsko, Litvu), Rumunsko, Bulharsko, Rakúsko, Slovinsko a Chorvátsko.[3].
Na prvom samite v Dubrovníku v roku 2016 prijalo 12 lídrov členských krajín spoločné vyhlásenie o "spolupráci v oblasti energetiky, dopravy, digitálnych technológií a hospodárstva".[4]. Ako zdôraznil prezident Duda, iniciatíva je "o stredoeurópskej regionálnej spolupráci na konkrétnych projektoch, ktoré sa realizujú v rámci EÚ a prispievajú k väčšej súdržnosti a regionálnemu rozvoju Únie".[5].
Od návštevy bývalého amerického prezidenta Donalda Trumpa vo Varšave pri príležitosti druhého samitu Iniciatívy troch morí (2017) však lídri zintenzívnili spoluprácu v oblasti energetiky a obrany.[6]. V skutočnosti sa spoliehajú na silnejšiu integráciu regiónu v energetických otázkach (najmä v oblasti plynu) s rastúcou prítomnosťou Spojených štátov na svetovom trhu so skvapalneným plynom (LNG). To v súvislosti s plynovodom Nord Stream 2 východnú Európu neukľudňuje a tlačí na diverzifikáciu dodávok energie[7]. Okrem toho bývalý chorvátsky prezident Grabar-Kitarović na varšavskom samite oznámil odbornú prípravu 157 projektov v oblasti energetiky, dopravy a telekomunikácií v hodnote približne 50 miliárd EUR. Medzi tieto projekty patrí severojužný plynový koridor spájajúci Baltské more s Jadranským morom, v rámci ktorého bude poľský terminál v Świnoujście prepojený s chorvátskym terminálom na ostrove Krk (vo výstavbe), ako aj plynové prepojenia medzi Poľskom, Slovenskom a Českou republikou, ktorého vetva spája Maďarsko[8]. Úradníci v súčasnosti pracujú na plynovode Baltic Pipe, ktorý by umožnil dodávky plynu do strednej Európy z Nórska (cez Dánsko) z terminálu LNG vo Świnoujście.[9].
Pripravujú sa aj ďalšie projekty cestnej a železničnej infraštruktúry, napríklad Via Carpatia a Rail Baltica.[10]. Via Carpatia má spojiť litovské prístavné mesto Klaipéda (Baltské more) so Solúnom (Egejské more) cez Slovensko, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko, zatiaľ čo Rail Baltica má spojiť Varšavu s Tallinnom a dokonca s Helsinkami cez Litvu a Lotyšsko.[11].
Na samite v Ľubľane (Slovinsko) v júni 2019 dve poľské a rumunské investičné banky oznámili vytvorenie investičného fondu Iniciatívy troch morí, na ktorom sa v súčasnosti podieľa 9 z 12 krajín, a to súbežne s európskymi programami.[12]. Fond sa odhaduje na niečo vyše 1,2 miliardy eur (vrátane 750 miliónov eur z Poľska) a nakoniec by mal dosiahnuť 5 miliárd eur vďaka príspevkom členských krajín I3M, medzinárodných finančných inštitúcií a súkromných inštitucionálnych investorov.[13].
V septembri 2019 oznámili prezidenti finančných centier krajín Vyšehradskej skupiny (V4: Poľsko, Česká republika, Slovensko a Maďarsko) a ďalších troch krajín Iniciatívy troch morí (Rumunsko, Chorvátsko a Slovinsko) svoj zámer vytvoriť spoločný burzový index CEEplus[14].
Iniciatíva troch morí je preto Úniou v rámci Únie, pretože sa usiluje o lepšie prepojenie severu s juhom, nielen západu s východom, ako tomu bolo tradične. Paralelne s Európskou úniou sa usiluje o hlbší sociálno-ekonomický rozvoj krajín strednej a východnej Európy. Podľa štatistických údajov predstavuje 12 členských krajín 30 % rozlohy EÚ, 25 % jej obyvateľstva a takmer 20 % jej HDP.[15].
Nemecký prezident Steinmeier nedávno zdôraznil význam tejto iniciatívy a podporil jej ďalšiu europeizáciu ("stať sa súčasťou európskych politík a investičných nástrojov") pri príležitosti posledného samitu, ktorý sa konal v Sofii (Bulharsko) v júli 2021[16]. Okrem toho Európska komisia naďalej významne prispieva k investíciám do infraštruktúry v krajinách I3M, od Jadranského po Baltské a Čierne more.[17].
Okrem Nemecka a Spojených štátov bolo na samity I3M pozvaných mnoho krajín, napríklad Grécko a Japonsko.[18]. Iniciatíva má aj geopolitické plány na posilnenie amerického a európskeho vplyvu proti vplyvu Ruska a Číny.[19]. Tento význam prichádza v čase, keď sa európski lídri mobilizujú po destabilizácii Ukrajiny (Krym, Donbas).[20]na vojenské posilnenie východného krídla NATO. Vedúci predstavitelia iniciatívy sa snažia konkurovať aj iniciatíve Belt Road, ktorú pripravila Čína[21].
© 2022 Všetky práva vyhradené spoločnosťou BRAUN
V súčasnosti je spoločnosť na Západe konfrontovaná s čoraz znepokojujúcejším fenoménom, a to radikálnym islamom. Čoraz častejšie sa kladú otázky, ako sa s tým vysporiadať[1]. Mnohé médiá, politici a akademici sa však týmto problémom venujú bez analýzy príčin. Dnes sme svedkami opakovania chýb, ktoré sa stali už predtým[2]. Postup Západu voči radikálnemu islamu je veľmi podobný postupu voči Iránu v čase revolúcie v rokoch 1978-1979 a opäť postupu voči arabským krajinám v rokoch 2010-2011.[3]. Je zaujímavé pripomenúť, že lídri v uvedených krajinách už boli konfrontovaní s problémom radikálneho islamu a snažili sa ho potlačiť.[4].
Odvtedy však západné vlády zaujali prístup, ktorý sa zameriava najmä na ľudské práva a demokraciu na úkor reality na Blízkom východe (sociokultúrne rozdiely).[5]. Rovnaké rozhodnutia boli prijaté v súvislosti s Tuniskom, Egyptom a Sýriou[6]. V oboch prípadoch na seba výsledky nenechali dlho čakať (zhoršenie politickej krízy, zvýšenie represií, občianska vojna).[7].
Tieto udalosti poukazujú na nedostatky a nevýhody návrhu mäkká sila na Západe, najmä v Európe. V súčasnosti sa Európska únia a do istej miery aj Spojené štáty snažia viac presadzovať hodnoty, ako sú ľudské práva a demokracia, a sankcionovať rôzne krajiny, ktoré ich oficiálne nedodržiavajú (Irán, Sýria...).[8].
Vo svetle súčasných udalostí od 70. rokov 20. storočia má západná politika presadzovania hodnôt zmiešané výsledky. Prispela síce k sociálno-ekonomickému rozvoju európskeho susedstva, ale zároveň vytvorila javy, ako sú migračné krízy, ktoré čiastočne exportovali radikálny islam na Západ, ako to od roku 2015 pozorujeme (útoky, rastúca neistota v mestách, nepokoje na vonkajších hraniciach) v Európe[9]. Obraz západných sankcií má aj svoju temnú stránku, pretože neprispeli k zmene režimu a/alebo správy vecí verejných, nieto ešte k odstráneniu radikálneho islamu.[10]. Viedli tiež k prehĺbeniu vzťahov medzi krajinami, ktoré predstavujú pre Západ problém.[11]. Môžeme pripomenúť prípady Sýrie a Iránu, ktoré zintenzívnili svoje kontakty s Čínou a Ruskom[12]. Tieto dve krajiny majú navyše vo svete významnú sféru vplyvu, a to aj v Afrike a Latinskej Amerike.[13]. Prostredníctvom takejto geopolitickej siete sa konštatuje, že presadzovanie hodnôt a sankcie za ich nedodržiavanie sú nielen neúčinné, ale aj ľahko obchádzateľné[14]. Niekedy mali opačný účinok (občianska vojna, humanitárna kríza...), čo čiastočne prispelo k šíreniu radikálneho islamu na Západe.[15]. Nemožno konštatovať, že Západ nechtiac poskytol radikálnemu islamu viac priestoru na svojom vlastnom území.
© 2022 Všetky práva vyhradené spoločnosťou BRAUN
Aby sme mohli rozvíjať trh, na ktorom sa chceme presadiť - konkrétne nové technológie čo najbližšie k používateľom - v tejto spoločnosti v pohybe, ktorou je Irán, je potrebné zohľadniť najnovšie udalosti v medzinárodnom meradle a využiť ich, keď to umožňujú.
Od výsledkov amerických volieb až po nárast ruského a ázijského vplyvu na svetovej scéne musí naša skupina vedieť, aký postoj zaujať, aby si udržala náskok, ktorý sa zdá byť jej pri vytváraní určitej hegemónie našich výrobkov na iránskej pôde, ale aj pri myšlienke, aby sa Francúzsko stalo krajinou, ktorá podporuje iránsku vládu, bez toho, aby to poškodilo zmluvy a dohody medzi ňou a krajinami, ktoré chcú vidieť Irán na okraji svetového hospodárstva. V dôsledku toho je to práca dôkladného výskumu a istej diplomacie, ktorá zaujíma našu štúdiu, čo by sa dalo preložiť do otázky tohto druhu: aké možnosti možno využiť na rozvoj francúzskeho zahraničného obchodu v oblasti, ktorá je naša?
V prvom týždni svojho pôsobenia v úrade nový prezident zasadil posledný úder blízkovýchodnému problému; sľubuje, že na obchod s Iránom sa zabudne. Takéto násilie by mohlo byť legitímne vzhľadom na Trumpove medzinárodné finančné spojenectvo a zaujatosť. Na jednej strane krajiny produkujúce ropu na Arabskom polostrove zostávajú hlavným dodávateľom čierneho zlata pre USA; z toho vyplýva súčasná a náboženská hra, ktorá oživuje vzťahy medzi týmito krajinami, ktorých mocnosti sú sunnitské, a Iránom s jeho šiitskou väčšinou. Tento nesúhlas je ideálnou zámienkou pre prezidentskú administratívu, aby upustila od záväzkov a prísľubov otvorenosti, ktoré na rokovací stôl položila Obamova administratíva. Takýto obrat je aj podaním ruky Izraelu, ktorý síce nemá rád nikoho, pretože nedôveruje všetkému, ale toleruje určitú výmenu s krajinami Arabského polostrova - kvôli rope - a ktorý preto s odporom prijal dohody Baracka Obamu s Iránom. Perzia predstavuje pre izraelský národ, ktorý má záujem o obnovenie Veľkého starovekého Izraela, len potenciálneho a mocného nepriateľa. Ak by sa však Peržanom podarilo pripojiť sa k všetkým vyspelým krajinám z hľadiska technológie, trhu, financií a vojenskej sily, Hebrejci by boli zničení, pretože Iránci už majú silu, ktorá ich dokáže udržať v šachu, ale predovšetkým ich napadnúť, ak by USA ukončili ochranu, ktorú v regióne zaviedli od roku 1948.
Takýto odpor voči Iránu ide ruka v ruke s určitým nezdravým názorom prezidenta na Európsku úniu. Rôzne krízy, ktorými náš kontinent prešiel, najmä v posledných piatich rokoch, takmer globálny kolaps hospodárskeho, politického a sociálneho systému Únie, skutočne ponúkajú predstavenie, ktoré na prvý pohľad nie je pre svet veľmi pútavé. K tomu sa pridávajú nadchádzajúce voľby vo Francúzsku a Nemecku, ktoré sľubujú morálnu a diplomatickú tragédiu; podobne ako "Amerika na prvom mieste", aj mnohé radikálne politické strany boli posilnené vo svojich izolacionistických zámeroch, rovnako ako Trump. Konfliktným bodom však nie je len snaha chrániť americký trh, ale predovšetkým myšlienka, že Európska únia je v očiach amerického predsedníctva slabá a krehká. EÚ je neporovnateľný trh, ale jej vnútorná nejednotnosť, nedostatočná vojenská sila a túžba po nezávislosti od amerického dolára sú hlúposti. Brexit je svedectvom tejto slabosti Európy, ktorá nie je schopná zadržať svojich najsilnejších členov, nie je schopná chrániť svoje hranice, nie je schopná vidieť nad rámec historických predsudkov a priviesť Turecko a Rusko do svojich hraníc, ak nie fyzicky, tak aspoň ekonomicky.
Toto je druhý sporný bod medzi USA a EÚ, druhá pridaná hodnota nášho priemyselného prístupu.
Veľkou revolúciou, ktorú Trump priniesol, je jeho príťažlivosť pre Rusko, jeho ochota vytvoriť silné prepojenie medzi ruským hospodárstvom a hospodárstvom jeho krajiny. Je to ochota prekročiť minulé konflikty, vrátiť sa do moderného sveta v cárskom období, keď USA a Rusko nemali veľký dôvod byť v konflikte. Je to medzinárodné otepľovanie, ktoré nám dáva zabudnúť na studenú vojnu a protiklady, ktoré sa zrodili z mocenských stratégií dvoch veľkých mocností tohto sveta za posledných štyridsať rokov. Takéto zblíženie je pre svet znamením, že namiesto USA ako jediného strážcu svetovej rovnováhy - strážcu, ktorý rozsieva problémy všade, kam príde - budeme mať neprekonateľnú hospodársku mocnosť spojenú s najväčšou vojenskou silou starého kontinentu a Ázie. Pre ekonomiku, ako aj pre globálnu bezpečnosť by to mohlo byť zlé, pretože je zrejmé, že ak by sa Rusko postavilo na stranu Američanov, nemalo by inú prekážku ako dohody, ktoré by sa s Američanmi dosiahli o spôsobe fungovania v globálnom meradle v oblasti financií, vojenstva a diplomacie. Koniec takejto deľby moci by umožnil USA zlikvidovať Čínu, Európu a Indiu a umožnil by im rozvíjať Afriku vo vlastný prospech.
Takýto prístup je však zložitý, pretože Rusi majú s mnohými krokmi hlbšie a silnejšie väzby ako s USA, ktoré stále zostávajú hlavným medzinárodným protivníkom hegemonistických zámerov USA. Neutíchajúci zápal a vynaliezavosť bývalého sovietskeho giganta držali v posledných desaťročiach všetkých amerických vojenských a sociálnych expertov v napätí. V súčasnosti by vytvorenie takejto aliancie bolo podmienené zmenou pozície Ruska v rámci jeho vzťahov s partnermi, ako sú Čína, India a Irán, čo nás zaujíma. Chúlostivý krok.
Z hľadiska rozvoja našej spoločnosti, ale aj v súvislosti s príležitosťami, ktoré sa Francúzsku otvárajú vďaka takémuto zvratu situácie, v myšlienke nového spojenia s Iránom, sú nedávne udalosti skutočnou príležitosťou. Z čisto diplomatického hľadiska má teraz Francúzsko v Iráne voľné ruky, keďže Spojené štáty sa chystajú zvýšiť sankcie voči Peržanom, ale aj uvoľniť ruky Európskej únie, ktorú nové americké predsedníctvo úplne diskredituje. S istou opatrnosťou, najmä vo vzťahu k Turecku, krajinám Arabského polostrova a Izraelu - ktorý Francúzsko od čias Charlesa De Gaulla rešpektuje len z túžby byť benevolentné a zodpovedné voči svetu, ktorý naň ukazuje prstom za Vel-d'Hiv, ale aj preto, že mu to vyhovuje v obchodoch so Spojenými štátmi - budú mať francúzske mocnosti, o ktorých sme si takmer istí, že sa dostanú do rúk Emmanuela Macrona (veľkého obhajcu obchodníkov), úplnú voľnosť pri otváraní dverí iránskeho impéria a jeho trhov.
Okrem toho, ak by došlo k účinnému zblíženiu medzi USA a Ruskom, naša skupina, ktorej cieľom je výskum a vývoj nových technológií - v oblasti letectva, dopravy, mobilných a prepojených technológií - by zaznamenala zníženie obchodných kontraktov medzi Rusmi a Peržanmi, ktorí by sa cítili zradení; ktorí by sa určite cítili zradení, pretože takéto spojenectvo medzi dvoma starými nepriateľmi by znamenalo zrušenie spojenectva bývalej sovietskej mocnosti s marginalizovanými krajinami vyspelého sveta. Odklon USA od európskych aktivít, ale najmä od ich financií a ekonomiky, by navyše priniesol nový vzduch do obchodu medzi jej členmi. Ak nás USA opustia, Nemecko stratí svoju oporu, Angličania svoje prostriedky vplyvu na kontinent a Francúzsko opäť získa svoje miesto vedúcej sily v centre Európy. Avšak správaním, ktoré je hodné čeliť výzvam zajtrajška, by Francúzi mohli pomôcť udržať Európsku úniu, posilniť spoluprácu medzi podnikmi a zároveň podporiť kroky svojich priemyselníkov v zahraničí, najmä v Iráne.
Pripravovaný scenár nie je katastrofický, ale vyžaduje si citlivosť a schopnosť predvídať všeobecné pohyby zo strany okolitých mocností, ako aj trhov a ostatných priemyselníkov v našom sektore. Ešte väčšie odsunutie Iránu na okraj medzinárodnej scény, snaha urobiť z neho nové územie teroristov, je však príležitosťou pre nás, ktorí vďaka tomu, že stelesňujeme podanú ruku, tolerantnú a nestrannú mocnosť, bez problémov vstúpime na perzský trh, do ich spoločnosti, ktorá nám od začiatku poskytne takmer všetky možnosti rozvoja nášho priemyslu a výhody, ktoré to predstavuje.
Všetky práva vyhradené spoločnosťou BRAUN
Je chybou predpokladať, že diplomacia môže vždy vyriešiť medzinárodné spory, ak existuje "dobrá vôľa" a "ochota dohodnúť sa".
Henry A. Kissinger
Súčasná diplomacia, ktorej tradičné chápanie navrhuje chápať "spôsob vedenia vonkajších záležitostí subjektu medzinárodného práva mierovými prostriedkami a predovšetkým prostredníctvom rokovaní"[1]Okrem multilaterálnych organizácií sa vyznačuje širokým poňatím vykonávania štátnych záležitostí, ktoré zahŕňa množstvo neštátnych subjektov - nazývaných aj mimovládne organizácie. Vzhľadom na svoju zložitosť zostáva tento nástroj jednou z hlavných zložiek moci krajiny. Diplomatické postupy preto podliehajú neustálym úpravám[2]Európska únia má za sebou dlhú históriu práce v oblasti vzdelávania a odbornej prípravy, ktorá si vyžaduje inovatívne prístupy na účinnú ochranu národných záujmov.
Boj proti terorizmu zostáva jednou z priorít súčasnej americkej administratívy. Ako zdôraznil prezident Obama na nedávnom Summit Bieleho domu o boji proti násilnému extrémizmuTeroristické organizácie ako Al-Káida a Islamský štát predstavujú "naliehavú" hrozbu[3] pre bezpečnosť Spojených štátov, ako aj amerických spojencov a partnerov. Hoci v protiteroristickej politike USA existuje určitá kontinuita, je nevyhnutné súhlasiť s Tinou Kaidanowovou, koordinátorkou Úradu ministerstva zahraničných vecí pre boj proti terorizmu, že povaha teroristickej hrozby je rôznorodá a neustále sa vyvíja, čo si vyžaduje neustále prispôsobovanie prístupu USA[4].
Vzhľadom na globálny rozmer teroristickej hrozby je diplomacia ústrednou inštitúciou v protiteroristickom úsilí vlády USA, ktorá je úzko prepojená so zahraničnými diplomatickými misiami. Ako uvádza Haris Pesto, " boj proti teroristickej sieti, akou je Al-Káida, si vyžaduje spoluprácu mnohých krajín, keďže táto sieť pôsobí na celom svete. Účinná protiteroristická diplomacia spája všetky tieto činnosti do jedného celku "[5].
Colin Powell povedal: " diplomacia predstavuje prvú obrannú líniu tohto národa a zároveň jednu z našich najsilnejších útočných zbraní vo vojne proti terorizmu "[6]. Preto, aby bolo možné rozoznať váhu modernej diplomacie v protiteroristickej stratégii USA, je potrebné položiť si otázku: "Aké sú hlavné charakteristiky USA v boji proti hrozbám, ktoré predstavujú tieto teroristické skupiny?
Na zodpovedanie tejto otázky je potrebné preskúmať metódy, ktoré americká diplomacia využíva na budovanie koalícií a spolupráce so svojimi medzinárodnými partnermi. Tieto metódy, ktoré zahŕňajú priamu diplomaciu, diplomaciu medzinárodných organizácií, tzv. expedičnú diplomaciu, ako aj verejnú diplomaciu, budú predmetom tejto analýzy.
Diplomacia je stále dôležitou súčasťou celkovej stratégie Spojených štátov v boji proti medzinárodnému terorizmu. Terorizmus je zároveň stále aktuálnejšou a v niektorých častiach sveta aj naliehavejšou hrozbou. Toto nebezpečenstvo, ktorého povaha sa v priebehu času neustále vyvíja, sa podľa koordinátorky Úradu ministerstva zahraničných vecí pre boj proti terorizmu Tiny Kaidanowovej zameriava na miestne ciele[62]. Diplomacia USA sa tak priamo zapája do tejto spolupráce na všetkých úrovniach - medzinárodnej, národnej, regionálnej a miestnej[63]. 63] Navyše v čoraz zložitejšom prostredí toto usporiadanie zahŕňa množstvo neštátnych aktérov. Kľúčovým aspektom rokovaní americkej diplomacie je podpora úsilia o rozvoj protiteroristických kapacít partnerov USA. Pomoc a koordinácia USA so spojeneckými a partnerskými krajinami sa poskytuje predovšetkým prostredníctvom viacerých bilaterálnych stretnutí. Kľúčovú úlohu v tejto súvislosti zohráva minister zahraničných vecí Kerry. Mnohostranná spolupráca - ako napríklad Globálne fórum pre boj proti terorizmu (GCTF) alebo nedávny samit Bieleho domu o boji proti násilnému extrémizmu - však zostáva kľúčovým faktorom americkej diplomatickej stratégie. To isté platí pre medzinárodné a regionálne organizácie, ktoré Spojeným štátom umožňujú do určitej miery obmedziť finančné náklady na rôzne vonkajšie operácie, ako aj získať väčšiu legitimitu v boji proti terorizmu. Je dôležité zdôrazniť, že boj proti terorizmu je pre americkú administratívu nadradený ostatným medzinárodným otázkam, čo znamená, že USA nevylučujú podanie spojeneckej ruky krajinám, ktorých politické charakteristiky sú len minimálne, ak vôbec, kompatibilné s charakteristikami USA[64]. 64] Keďže hlavným cieľom americkej diplomacie je zabezpečiť, aby teroristi nemali žiadne miesto, ktoré by sa dalo charakterizovať ako "bezpečné útočisko", expedičná diplomacia je nevyhnutnou súčasťou tejto celkovej diplomatickej stratégie. Jeho úlohou je totiž poskytovať účinný prístup k informáciám na mieste a zabezpečovať stálu komunikáciu s medzinárodnými partnermi. Úloha verejnej diplomacie v boji proti terorizmu je tiež kľúčová pre úspech globálnej diplomatickej stratégie USA. Pochopenie cieľov medzinárodnými partnermi je základom budovania medzinárodných koalícií a spolupráce. Užitočnosť verejnej diplomacie zvyšuje aj skutočnosť, že spektrum jej vplyvu sa rozširuje nielen na politických predstaviteľov, ale aj na verejnosť v krajinách postihnutých terorizmom, ako aj na samotných aktivistov. Účinnosť tohto prístupu zvyšuje zvýšené využívanie kybernetických technológií, ktoré sa stali kľúčovým aspektom tohto úsilia. V poriadkuHlavnou charakteristikou americkej diplomacie je snaha spojiť čo najviac aktérov, aby spojili svoje sily v boji proti hrozbe medzinárodného terorizmu.
© 2022 Všetky práva vyhradené spoločnosťou BRAUN
Skutočný rozhodovací proces je v zásade založený na Obamovom štábe, t. j. na úzkom kruhu poradcov, ktorí si s ním vytvorili vzťahy počas jeho kampane v roku 2008. V podstate je to samotný prezident Obama, kto rozhoduje po konzultácii s niektorými aspektmi v rámci tohto vnútorného kruhu poradcov. Je to hlavne Vedúci personálu McDonough jeden z jeho spin doktori a Bolsterers), ktorý je pre prezidenta najdôveryhodnejší. Potom prichádza S. Riceová, poradkyňa pre národnú bezpečnosť. Títo ľudia spolu s ostatnými členmi vnútorného kruhu tvoria "v skupine"Prezidentovi verní majú k nemu privilegovaný prístup. Zvyšok intuitívnych poradcov tvorí "mimo skupiny"To je ozvenou typickej charakteristiky Obamovej administratívy, ktorá trpí vertikálnou dyadickou väzbou (Danserau), keďže líder rozvíja rôzne vzťahy s každou štruktúrou. To je ozvenou typickej charakteristiky Obamovej administratívy, ktorá trpí vertikálnou diadémovou väzbou (Danserau), keďže líder rozvíja rôzne vzťahy s každou štruktúrou. Okrem toho väčšina charakteristík tohto prípadu poukazuje na to, že formálna štruktúra upravuje hierarchické vzťahy.
Rozhodovací proces je v skutočnosti zatvorené v podstate prezidentovi verní, s výsledkom nedostatok brainstorming mimo vnútornej skupiny. Aj keď sú na stole rôzne možnosti, nezvažujú sa, a aj keď sa ciele nedosiahnu, stratégie sa neprehodnocujú. Obama tiež nemá vo svojom okruhu poradcov niekoho, kto by mohol zohrať úlohu diablov advokát.
Rozhodovací proces je poznačený silnými rozdielmi a napätím medzi civilnou a vojenskou sférou, čo možno ilustrovať najmä rozdielmi medzi ministerstvom obrany a Bielym domom. Hlavným dôvodom takéhoto napätia je, že rozhodovací proces je neobjektívny v tom zmysle, že prezident chýba dôvera v iných inštitucionálnych poradcoch, ako je minister obrany alebo minister zahraničných vecí. Výsledkom je nedostatok konzultáciív podstate s Pentagonom. Napriek tomu, že ministerstvo obrany zdieľa iný názor na stratégiu potrebnú na boj proti ISIS, neberie sa do úvahy ani po dlhšom čase, ktorý bol poznačený nedosiahnutými cieľmi Obamovej politiky. V dôsledku toho boli byrokratické rozpory, ktoré sa zhmotnili v nefunkčnosti, kľúčovým prvkom brániacim vytvoreniu jasnej dlhodobej stratégie.
Pozitívnym faktorom je však skutočnosť, že napriek rozdielnym názorom na existujúcu stratégiu sa Kerry, Hagel či Dempsey verejne snažili prejaviť svoju podporu Obamovej stratégii. Naozaj sa vyskytli aj príklady dobrej spolupráce, ako napríklad medzi Kerrym a Obamom v snahe vytvoriť medzinárodnú koalíciu proti ISIS.
Stránka verejná mienka vždy zohrávala kľúčovú úlohu pri Obamovom prezidentovaní. V tomto prípade mali videá s odrezanými hlavami amerických novinárov obrovský vplyv na verejnú mienku v Amerike, ako akési "Efekt CNN"nasledovala. To zohralo významnú úlohu pri tvorbe stratégie, ktorá sa aj v ďalších úpravách bude vždy riadiť prieskumami verejnej mienky, ako ukazuje odmietanie vyslania pozemných jednotiek (percento ľudí, ktorí si želajú letecké útoky, bolo v skutočnosti rovnaké ako percento tých, ktorí sú proti vyslaniu pozemných jednotiek). To dáva kredit pluralistický model.
Kongres, ktorý sám o sebe nie je dôležitým faktorom, Obama skôr využíva na svoje vlastné politické hry. žiada o jeho súhlas, keď vlastne nechce zasiahnuť (vie, že ho nedostane), a odmieta ho, keď chce konať, pod zámienkou AUMF alebo Zákon o vojnových právomociach.
Priamo do Rystadt's nesprávne vnímanie teória, Obamov postoj opäť dokazuje, že prezident má nebezpečnú tendenciu skresľovať realitu, aby ju prispôsobil svojej predispozícii vnímania, skreslenie a tým aj celý rozhodovací proces. V médiách totiž najprv označil ISIS za tím JV (Junior Varsity team), podcenil hrozbu a pokračoval v presadzovaní svojej agendy, aby comfort vlastnú víziu sveta, prostredníctvom ktorej "vlna vojny ustupuje". Chrániť jeho základné presvedčeniabol proti vyslaniu pozemných jednotiek na bojové misie, pričom ignoroval rady expertov, ktorí neustále "techniky znižovania konzistencie"prostredníctvom procesu selektívna interpretácia čo mu umožnilo zostať v Lambrovom kruh fantázie kde jeho zbožné želanie sa zdá byť taká skutočná.
Okrem toho, s Vysoká kognitívna zložitosťdokazuje, že Herman má pravdu, pretože daný prípad je ukážkou jeho ťažkostí rozhodnúť sa sám a naliehavo, pričom nikdy nezíska dostatok informácií, a dáva mu za pravdu aj ocenenie Duroselleho "Opatrný"rozhodovací orgán.
Idiosynkratická analýza takejto situácie zdôrazňuje najmä jeho egoktorá hrá dôležitú úlohu, keď je rozhodujúci činiteľ tak veľmi odtrhnutý od reality, a to silne naznačuje, že prieskumy verejnej mienky, ktoré uvádzajú regres jeho popularity, mohli byť pozoruhodnými premennými do spôsobu, akým "spracované"kríza. Môžeme si tiež všimnúť, že stres-tu by sa mohlo poukázať na reakcie súvisiace s touto problematikou. Začíname s odmietnutiesťahovanie do agresivita (the Horsesh*t moment priniesol na svetlo zrejmé ďalšie silné nedostatok emocionálnej inteligencie), aby ste sa konečne dostali k rozhodovaciemu procesu paralýza samo o sebe uznáva jeho neschopnosť rozhodovať. V tejto optike by sme mohli tiež tvrdiť, že podľa Hermanovej teórie o hodnotenie a posudzovanie vedúcich pracovníkovmuž pôsobí sebavedome (používa slová ako "I", "ja", "ako vrchný veliteľ...", "moja priorita"sa snaží ), keď oznamuje priaznivé a pozitívne opatrenia, zatiaľ čo pri negatívnom oznámení alebo keď má v úmysle zvýšiť identita skupinyhrá kartu tímového hráča ("nemáme stratégiu", "nenecháme sa zatiahnuť do ďalšej vojny").
Takýto postoj je však potrebné pochopiť očami samotného Obamu. Jeho rétorika voči tejto kríze ho ako obhajcu budovania národa núti čeliť Dilema o masle a zbrani keďže jeho krátkodobé záujmy sú v rozpore s dlhodobými ambíciami. V skutočnosti je "muž, ktorý ukončí vojnu"a má v úmysle tak aj zostať. Za argumentom o únave verejnosti z vojny sa skrýva jeho vlastná nechuť projektovať moc USA. Súvisí to s jeho obsesívnou snahou odlíšiť sa od svojho predchodcu G. W. Busha, ktorý sa rád považoval za "rozhodujúci faktor"aby nakoniec neprijal žiadne rozhodnutie. A aj keď urobil jednoduché analógie s Jemenom a Afganistanom počas rozhodovacieho procesu, to môže ako celok vyzerať skôr ako celá obrátený analógia z Bushovho modelu, antagonizmom, ku ktorému, napísal svoju vlastnú definíciu identity.
Obamovo rozhodovanie je často reakciou na udalosti v prípade ISIS. Určitý nedostatok rozhodnosti má tiež za následok nejasnosť na strategické ciele. Tvrdosť v rétorike sa často nezhoduje s konkrétnymi činmi a stanovené ciele sú nereálne so zavedenou stratégiou. Centralizuje rozhodovanie v rámci veľmi malej skupiny poradcov a často osobne zapojený. Jeho štýl sa vyznačuje aj snahou kontrolovať a riadiť všetky detaily, čo možno ilustrovať na jeho prístup mikromanažmentu. Je nie je vnímavý na názory ostatných časť niektorých lojalistov. Nakoniec, prezident Obama má ucelený systém myslenia dominuje zásada nezapojenia amerických pozemných jednotiek do bojových misií, čo má za následok určitý druh nepružnosť. Možno ho opísať aj ako oportunistické keďže využíva právne zdôvodnenie vojenských akcií (na základe súhlasu alebo nesúhlasu Kongresu) podľa vlastnej politickej agendy.
Podľa Barberovej typológie možno Obamu v prípade boja proti ISIS opísať ako negatívne aktívny alebo negatívne pasívne Predseda. Negatívne kvôli jeho nechuti k povinnosti vysporiadať sa s ISIS, ktorá ho núti ísť proti jeho vízii "Prezident ukončuje vojny". Aktívne vďaka jeho vôli zvládnuť všetky detaily, dokonca aj tie, ktoré sa týkajú operatívnej povahy konfliktu a pasívne kvôli jeho skôr reakčnému prístupu k nebezpečenstvám, ktoré predstavuje ISIS, namiesto toho, aby prijal aktívne opatrenia na riešenie tejto hrozby.
Kontext krízy ohrozuje nielen USA, ale aj ich povesť a prestíž ako "globálna moc". Vzostup ISIS tiež predstavuje ešte väčšiu hrozbu pre spojencov v regióne, ktorým musia USA zabezpečiť dôveryhodnú podporu.
Napriek tomu, že toto vydanie je napísané v kontexte globálneho "vojna proti terorizmu", nesmieme však zabúdať, že táto priorita zostáva jednou z ďalších v zložitom medzinárodnom kontexte, v ktorom USA pôsobia a riešia rôzne dôležité záležitosti, ako je Ukrajina alebo politika USA zameraná na Áziu.
Napokon, Obamova vôľa vytvoriť medzinárodnú koalíciu na boj proti ISIS vychádza z toho, že pre Obamu je dôležitá predovšetkým budovanie štátu doma. Preto, rozdelenie záťaže je nevyhnutným prvkom Obamovej stratégie. Okrem toho musíme poznamenať, že podpora arabských štátov a uprednostňovanie domorodých bojovníkov ho utvrdzuje v presvedčení, že "nemôžeme urobiť za Iračanov to, čo musia urobiť oni sami, ani nemôžeme nahradiť arabských partnerov pri zabezpečovaní ich regiónu".
ÚVOD
Brazília a Venezuela sú dve juhoamerické regionálne mocnosti, hoci s odlišnými charakteristikami. Brazíliu ako dominantnú latinskoamerickú mocnosť možno jednoznačne označiť za nastupujúcu veľmoc, zatiaľ čo Venezuela má skôr status strednej mocnosti. Hlavne tie však mali ambíciu zohrávať medzi juhoamerickými štátmi vedúcu úlohu na miestnej úrovni. Je preto pochopiteľné, že snaha Brazílie zabrániť Venezuele, aby spochybnila jej postavenie miestneho lídra, ju viedla k snahe obmedziť vplyv svojho bolívarského suseda. Snahou oboch krajín je smerovať k vytvoreniu multipolárneho medzinárodného poriadku, ktorý sa bude vyznačovať vyváženejším prerozdelením moci. Táto rozporuplná realita vyvoláva nasledujúcu otázku: "Brazília a Venezuela, dve mocnosti, ktoré súperia o svetový poriadok: čo ich vízie pre budovanie multipolárneho sveta? Zatiaľ čo Venezuela spochybňuje samotné základy súčasného medzinárodného systému, ktorý stelesňujú štruktúry vytvorené Spojenými štátmi, postoj Brazílie je umiernenejší: na rozdiel od Venezuely Brazília požaduje významné reformy súčasného globálneho poriadku, pričom by sa mali zachovať jeho súčasné základné štruktúry. Cieľom tejto analýzy je odpovedať na položenú otázku a zamerať sa na teoretický koncept multipolarity v medzinárodných vzťahoch, ktorý úzko súvisí s konceptom rovnováhy moci. Tá, pozorovaná z realistickej perspektívy medzinárodných vzťahov, je výskumnou úlohou, ktorá bude zahŕňať faktory patriace do liberálnej perspektívy a perspektívy založenej na identite.
Z hľadiska teoretického rámca je v prvom rade hlavnou charakteristikou štátu, ktorý dominuje medzinárodnému systému, schopnosť ohroziť existenciu iného štátu. Slabšie štáty preto musia vytvárať aliancie, aby mohli odolávať nadradeným mocnostiam. Podľa teórie rovnováhy moci nie sú tieto aliancie v multipolárnom systéme založené na spoločných hodnotách, ale sú vytvorené ako protiváha dominantnej moci.
[...]
Tému geopolitických a strategických spojenectiev v Latinskej Amerike ilustrujú mnohé zmeny, ktoré Chávez uskutočnil po svojom zvolení v roku 1998. Využije každú príležitosť, ktorá sa Venezuele ponúkne, aby vyvážila vplyv USA v Južnej Amerike, ale aj v medzinárodnom meradle. Odhodlanie nového venezuelského prezidenta je motivované myšlienkami Bolívarskej revolúcie - Simona Bolívara, významného, aj keď protikladného, aktéra osamostatnenia severných kolónií juhoamerického kontinentu. Táto ideológia, ktorej základnými princípmi sú princípy "socializmu 19. storočia", bola hnacou silou nezávislosti Venezuely.ème Chávezov program výmeny je "petrodiplomacia", t. j. budovanie aliancií prostredníctvom zmlúv o ťažbe venezuelskej ropy zahraničnými spoločnosťami, čo je protikapitalistické, a teda protiamerické. Chávez bol presvedčený o tom, že USA sú proti "bolívarskej revolúcii", a preto začal realizovať politiku transformácie zavedeného poriadku globálneho riadenia, ako ho poznáme dodnes, na multipolárny svet. Cieľom prezidenta je konfrontovať hospodársky neoliberalizmus a globalizáciu ako prostriedok na jeho dosiahnutie, v poriadkuna akcie proti americkým záujmom.
[...]
Na druhej strane Brazília presadzovala pragmatickú, umiernenú politiku, ale zároveň bola odhodlaná vytvoriť multipolárny svet, v ktorom sú Spojené štáty spojencom ako každý iný. Tento bod je kľúčový, pretože predstavuje ideologický zlom medzi antiamerickým chavizmom a brazílskym postojom. Lula, vtedajší robotnícky prezident Brazílie, bol skutočne antiliberál, zakladateľ Strany pracujúcich, bez akýchkoľvek väzieb na komunistov alebo sociálnych demokratov, ktorej program bol plne orientovaný na boj proti superveľmoci a hegemónii dominantného ekonomického modelu na planéte. Vízia Lulu da Silvu je založená skôr na spolupráci medzi krajinami, ktoré sa stavajú proti nadvláde zavedeného poriadku, než na doktrinálnom a ideologickom boji, aký navrhuje Chávez. Lulovým cieľom bude nadviazať normálne diplomatické a obchodné vzťahy s Washingtonom. Rousseffovej administratíva bude v tejto snahe o ústupky pokračovať.
Nedostatok prostriedkov potrebných na transformáciu medzinárodného systému s cieľom ukončiť dominanciu Spojených štátov vedie Venezuelu a Brazíliu k uplatňovaniu politiky "mäkkého vyvažovania" voči Spojeným štátom. Táto "mäkšia" forma tradičného "vyvažovania moci" sa snaží zvýšiť náklady veľmoci prostredníctvom série diplomatických akcií. Pre Venezuelu, ako bolo prezentované v priebehu tejto analýzy, to znamenalo systematický odpor voči akejkoľvek forme spolupráce (napríklad v oblasti drog), vytváranie spojenectiev s ideologicky blízkymi krajinami (Bielorusko, Kuba, Irán), kladením prekážok na medzinárodných fórach (paralelné organizovanie protiamerických samitov), formulovaním protinávrhov (založenie ALBA) a hraním na diplomatické napätie (napríklad rokovania s Ruskom o rozmiestnení rakiet na venezuelskom území). Všetky kroky Venezuely sa riadili bolívarskou revolučnou ideológiou. Pokiaľ ide o Brazíliu, jej vízia budovania multipolárneho sveta bola skutočne odlišná. Medzinárodný politický princíp "mäkkého vyvažovania" nezaložila na ideologickom systéme. Brazília pragmaticky sledovala svoje záujmy a vedela, že nemôže vylúčiť svojho mocného severoamerického suseda zo svojich stratégií. Preto použila rôzne ekonomické, inštitucionálne a diplomatické nástroje na reformu pravidiel zavedeného poriadku. Brazília teda nespochybnila základy tohto medzinárodného systému, ako sú voľný trh alebo demokracia, na ktorých rozvíjala svoju moc. Jej prístup spočíva v rozvíjaní multilaterálnych partnerstiev so všetkými aktérmi na medzinárodnej scéne. Uvidíme, či vízie nového svetového poriadku podľa prezidenta Lulu a prezidenta Cháveza nájdu pokračovanie v politike Dilmy Rousseffovej a Nicolása Madura.
© 2022 Všetky práva vyhradené spoločnosťou BRAUN
SK 
FR 
BE-FR 
BE-NL 
DE 
EN 
NL 
ES 
IT 
HU 
DK 
SE 