BigWay, autor na Bernd Braun

Dva týždne predtým vo Washingtone predstavil prezident Joe Biden spolu so svojimi britskými a austrálskymi kolegami Borisom Johnsonom a Scottom Morrisonom trojstranné obranné partnerstvo AUKUS "v oblasti bezpečnosti, kybernetickej obrany, umelej inteligencie a kvantových technológií s cieľom čeliť vplyvu Číny".[1]. Okrem "spojenia súčasných amerických spojencov a partnerov" v Atlantiku a Tichomorí (Joe Biden) ide o "spoluprácu pri zachovaní bezpečnosti a stability v Indopacifiku", ako aj o "pomoc Austrálii pri získaní flotily ponoriek s jadrovým pohonom" (Boris Johnson).[2]. Scott Morrison zasa spresní, kde sa ponorky budú stavať (Adelaide, Austrália) v spolupráci s Britmi a Američanmi, a zdôrazní, že "Austrália sa nesnaží získať jadrové zbrane ani civilný jadrový potenciál".[3].

Podobne ako Čína, aj Francúzsko vyjadrilo svoj hnev nad oznámením tohto partnerstva a jeho nespokojnosť sa rozšírila po celej Európe. V roku 2016 totiž Austrália podpísala zmluvu s francúzskym námorným priemyslom na nákup 12 ponoriek s konvenčným pohonom.[4]. Oznámenie o partnerstve s AUKUS spôsobilo zrušenie austrálskej zmluvy s Francúzskom, čím Francúzsko prišlo o 56 miliárd eur.[5]. Viaceré európske krajiny už vyjadrovali obavy o svoje miesto spojenca USA v NATO a pracovali na väčšej strategickej autonómii.[6]. Francúzsko chcelo pripomenúť svoju úlohu a prítomnosť v indo-pacifickom regióne, najmä s prezidentom Bidenom a austrálskym premiérom Morrisonom, a dokonca aj s ich partnermi, ako je indický premiér Naréndra Módí[7].

Dokonca aj Európska únia vyjadrila znepokojenie, najmä preto, že oznámenie o vytvorení AUKUS prišlo v predvečer prezentácie stratégie Európskej únie (EÚ) pre Indopacifik v Bruseli.[8].

Pri bližšom pohľade na obsah a kontext partnerstva AUKUS však vidno, že ide len o pokračovanie vzťahov medzi USA, Britániou a Austráliou. Je potrebné pripomenúť, že tieto tri krajiny spájajú mnohé ďalšie bezpečnostné a obranné dohody vrátanePäť očí"vrátane Kanady a Nového Zélandu[9]. Okrem toho sa Veľká Británia snaží zvýšiť svoju prítomnosť vo svete v rámci "Globálnej Británie" a jej členstvo v partnerstve AUKUS už teraz svedčí o geopolitickom úspechu Londýna.[10]. Partnerstvo AUKUS bolo najmä na úkor Francúzska, ktoré malo tiež stratégiu partnerstva pre indo-pacifickú oblasť (os Paríž-New Delhi-Canberra).[11].

Európska únia, podobne ako USA, Veľká Británia a Austrália, sa naďalej angažuje v indo-pacifickom regióne, ale v hospodárskej oblasti. Európska stratégia je založená na viacerých projektoch vrátane dohôd o voľnom obchode s Austráliou, Novým Zélandom a Indonéziou a dohôd o partnerstve s Malajziou a Thajskom.[12]. Európania sa chcú v Indopacifiku presadiť aj prostredníctvom ďalších partnerstiev, ktoré sa týkajú riadenia oceánov, digitálnych technológií, zmeny klímy, ako aj výskumu a zdravia.[13]. Tento región predstavuje pre Európu "12 000 miliárd eur ročných investícií, čo je dvakrát viac ako Spojené štáty", a je "druhým najväčším vývozným trhom Európskej únie".[14]. Ako zdôrazňuje Josep Borell, "Európska únia zohráva veľmi dôležitú úlohu, pričom nezanedbáva ani oblasť bezpečnosti.Európska strategická autonómia". zostáva najmä ekonomická.[15]. V oblasti obrany sú členské štáty EÚ naďalej rozdelené, v neposlednom rade aj preto, aby si zachovali životne dôležité vzťahy so Spojenými štátmi.[16].

Po Latinskej Amerike a Ázii Rusko presúva svoje pešiaky na ďalší kontinent: Afriku. Po samite Rusko-Afrika v Soči v roku 2019, na ktorom sa stretlo 43 afrických lídrov[1]V Soči bolo podpísaných mnoho ruských investícií. Rusko tradične vyváža do Afriky zbrane a obilie, ale pri príležitosti samitu v Soči sa snaží diverzifikovať svoje aktivity v Afrike.[2]. Rusko sa pritom spolieha na tri hospodárske odvetvia: uhľovodíky, ťažbu a jadrovú energiu, vždy okrem bezpečnosti a zbrojenia.[3]. Podľa najnovších údajov dosiahol v roku 2018 ruský obchod s kontinentom 20 miliárd USD, čo predstavuje nárast o 17,2 % oproti objemu obchodu v roku 2017.[4]. Ruský vývoz do Afriky sa za tri roky zdvojnásobil a v súčasnosti predstavuje 4 % z celkového vývozu, pričom pred piatimi rokmi to bolo 1 %.[5].

Napriek tomu zostáva zbrojný priemysel jedným z najdôležitejších ruských vývozov do Afriky[6]. V Mali sa okrem zbraní a munície nachádzajú aj štyri ruské vrtuľníky typu Mi-171 boli dodané do Bamaka na základe dohody o vojenskej spolupráci podpísanej v roku 2019[7]. Rusko je čoraz aktívnejšie tam, kde sú prítomné francúzske vojenské jednotky (Sahel, Stredoafrická republika).[8]. Niektorí africkí lídri dodnes žiadajú ruské zbrane a vojenskú pomoc, ako to nedávno urobili lídri Stredoafrickej republiky a Mali.[9].

Malijský premiér Choguel Kokalla Maïga počas svojho prejavu v OSN odsúdil "opustenie" Francúzska v boji proti džihádistom v Mali a zdôraznil potrebu obrátiť sa na iných partnerov[10]. Po prevrate v auguste 2020 chce Mali a jeho vedúci predstavitelia diverzifikovať svoje vojenské aliancie ako slobodný suverénny štát[11]. V reakcii na slová francúzskej ministerky ozbrojených síl Florence Parlyovej, ktorú pobúril Chiagov prejav v OSN (slová sú "neprijateľné" a "riadne neslušné") [12]Premiér Maïga vyhlásil francúzsku vojenskú operáciu za neúspešnú Barkhane na malijskom území, ktorá je v platnosti od roku 2012[13]. Vedúci predstavitelia Mali považujú Rusko za potenciálneho spojenca, čo vysvetľuje nedávne rozhovory so zástupcami súkromnej ruskej vojenskej skupiny Wagner, ktorá už roky pôsobí v Afrike.[14].

Podľa nemenovaných zdrojov, ktoré citovala agentúra Bloomberg, boli ruskí žoldnieri nasadení vo viacerých afrických krajinách vrátane Sudánu, Stredoafrickej republiky, Líbye, Zimbabwe, Angoly, Madagaskaru, Guiney, Guiney-Bissau, Mozambiku a dokonca aj v Konžskej demokratickej republike (KDR).[15]. Skupina Wagner Group, ktorá pôsobila pod rôznymi názvami a štruktúrami, napríklad ako spoločnosti zaoberajúce sa ťažbou zlata a diamantov, ako aj vojenským výcvikom a kybernetickou vojnou, mala množstvo dcérskych spoločností, ktoré boli nasadené v Líbyi, Južnej Afrike, Sudáne a Mozambiku na "výcvik miestnych armád, ochranu vysokopostavených osobností, boj proti povstaleckým a teroristickým skupinám, ako aj na ochranu diamantových, zlatých a uránových baní".[16]. Výmenou za tieto služby by Wagnerove pobočky získali exkluzívne výsady, zmluvy a licencie na poskytovanie zbraní, technológií a vojenských služieb, ale aj na využívanie prírodných zdrojov v týchto krajinách.[17]. Je známe, že Wagnerova skupina sa podieľala aj na ochrane stredoafrického prezidenta Touadéra a na výcviku vojakov v krajine, ktorá je zmietaná občianskou vojnou.[18].

V súčasnosti vyvolávajú medzi Európanmi obavy rokovania o hostiteľstve Wagnerovej skupiny v Mali[19]Francúzska, Nemecka a Estónska, ktorí sa vojensky angažujú v Mali v rámci operácie Barkhane[20].

Podobne ako Čína, aj Rusko sa snaží udržať si v Afrike zónu vplyvu, podobne ako Sovietsky zväz počas studenej vojny.[21].

Napriek dekolonizácii si Francúzsko nikdy neprestalo udržiavať svoju prítomnosť v Afrike a zónu vplyvu na kontinente, a to aj napriek Sovietskemu zväzu počas studenej vojny a Rusku od 90. rokov 20. storočia.[1]. Francúzsko v súčasnosti čelí aj zvýšenej konkurencii Turecka a Číny v Afrike.[2]. Túto rivalitu urýchľuje destabilizácia a konfliktné udalosti (prevraty, džihádizmus)[3]. Jedným z príkladov je Mali, kde ruskí lídri údajne rokujú o príchode jednotiek z ruskej skupiny Wagner[4]. Ak Bamako oficiálne potvrdí tieto rokovania, Francúzsko a jeho prítomní európski partneri budú vážne poškodení, a to z viacerých dôvodov.

Založenie skupiny Wagner poskytne viac priestoru súperom Francúzska[5]. V tomto prípade Rusko zväčší svoju už aj tak ekonomicky a politicky významnú oblasť vplyvu v Afrike[6]. Alžírsko, jeden z hlavných partnerov Moskvy, uzavrelo svoj vzdušný priestor pre francúzske vojenské lietadlá, čím skomplikovalo európsku vojenskú podporu proti džihádu v Saheli v rámci operácie Barkhane. [7].

Operácia, ktorá prebieha od roku 2014 a na ktorej sa zúčastňuje viac ako 5 000 francúzskych vojakov sprevádzaných dánskymi a estónskymi jednotkami, nepomohla vláde v Bamaku získať kontrolu nad severom krajiny ovládaným džihádistami.[8]. Navyše, vzhľadom na tento neúspech sa francúzsky prezident Macron rozhodol znížiť počet vojakov umiestnených v Mali[9]. Avšak africkí lídri, vrátane malijských, sa budú naďalej usilovať o vojenskú podporu z iných krajín, ako sú Turecko, Čína a dokonca aj Rusko.[10]. Francúzsko vníma túto zmenu partnerstva negatívne a hrozí, že sa od nej odpojí. Prispieva však k zvýšeniu vojenskej úlohy súperov Francúzska v Afrike, čo nezostane bez následkov (zvýšená prítomnosť skupiny Wagner v Afrike).

V prípade nečinnosti alebo oslabenia v Saheli proti skupine Wagner riskuje Paríž stratu kľúčového spojenca (USA) pri zabezpečovaní stability a bezpečnosti v Saheli.[11]. Okrem toho ďalšie krajiny zapojené do operácie Barkhane, ako napríklad Estónsko, údajne hrozia stiahnutím sa z Mali[12]. Napriek možným variantom, ako je presun jednotiek do susedného Nigeru, sa Západ obáva dominového efektu, ktorý by mohol oslabiť západné jednotky v Afrike.[13].

V Stredoafrickej republike už Francúzsko zmrazilo svoju rozpočtovú pomoc a vojenskú spoluprácu kvôli ruskej vojenskej angažovanosti v Bangui.[14]. Napriek varovaniam francúzskej ministerky ozbrojených síl Florence Parlyovej smerom k Mali v prípade oficiálnej účasti skupiny Wagner v krajine (strata medzinárodnej podpory) a ubezpečujúcim slovám o francúzskej vojenskej prítomnosti v Saheli za každú cenu[15]Ruský vplyv, ktorý v súčasnosti rastie, prispeje ku geopolitickému oslabeniu Francúzska[16]. Môže tiež prehĺbiť napätie medzi Francúzskom a jeho bývalými kolóniami v Afrike[17].